Ako sme dospeli k rozhodnutiu predať všetko, čo máme, a odsťahovať sa do Kostariky s tromi deťmi a psom

Tento príbeh možno začnem trochu nečakane: lásku k cestovaniu vo mne zasiala moja mama. Za socializmu boli možnosti vidieť svet obmedzené, ale nejako som sa ako šesťročná dostala do Bulharska — kam inam? Nikdy nezabudnem na 36-hodinovú cestu autobusom, pochybné čupiace záchody na rumunských a srbských benzínkach, ani na prvý okamih, keď som uvidela more. Tam som sa naučila aj plávať.

Neskôr sme chodili na organizované zájazdy na Korziku a Francúzsku riviéru a spomienky na St. Tropez a Monako mi navždy utkveli v pamäti. V tom veku som si tie cesty pravdepodobne nevážila tak, ako by som mohla — moja mama si naopak dlhé dni na pláži užívala ako dieťa — ale semienko už bolo zasiate. Niekde vo mne sa zakorenila túžba objavovať iné svety.

Medzi našou poslednou rodinnou cestou na Korziku a mojou maturitou uplynulo šesť rokov. Počas toho obdobia sa moji rodičia rozviedli a ja som nevedomky zaujala bývalé miesto môjho otca ako terč narcistického zneužívania. Kým som zmaturovala, už som hľadala — bez toho, aby som si to naplno uvedomovala — spôsoby, ako sa dostať čo najďalej od mamy.

Keď ma neprijali na Ekonomickú univerzitu v Budapešti, a keďže som sa nehlásila nikam inam, odišla som na rok do Anglicka. Neskôr som sa presťahovala do Českej republiky za štúdiom, strávila som semester v Ríme, potom celý rok v Tokiu a počas letných prázdnin som pracovala na gréckom ostrove Kos, alebo aj v Londýne. Keď som sa však vydala, začala som cítiť potrebu usadiť sa. Najprv sme bývali v našom rodnom meste, potom sme sa presťahovali do menšej dediny vzdialenej asi 40 km, kde sme si postavili náš prvý skutočný domov. Zvykať si na život na dedine pre mňa nebolo ľahké, ale náš dom som milovala. Až do minulého decembra som bola presvedčená, že chcem zo svojej práce odísť do dôchodku a zostarnúť práve v tomto krásnom dome.

Moment, keď som si uvedomila, že sa niečo musí zmeniť

Uvedomenie, že potrebujem úplnú zmenu, neprišlo naraz. Prichádzalo potichu — až kým sa jedného dňa neprejavilo naplno. V tom čase som chodila k psychologičke, aby som spracovala traumy z detstva a fakt, že som sa rozhodla úplne prerušiť kontakt s mamou. Povedala som jej, že už necítim radosť vo svojich rolách matky a manželky a že už nedokážem podávať v práci výkon s takou energiou a oddanosťou, akú som od seba vždy očakávala.

Poukázala na to, že som vyhorená, a že ak vo svojom živote neurobím zmeny, veci sa pravdepodobne nezlepšia. Niekoľko týždňov po tomto rozhovore som si v práci prečítala e-mail, ktorý mi opäť prudko zdvihol tlak. Zrazu zo mňa vyleteli slová: „Rado (môj manžel), zbaľme sa a odíďme odtiaľto! Poďme niekam veľmi ďaleko!“

Môjho manžela nebolo treba presviedčať ani sekundu. Už roky hovorieval, že by sa chcel presťahovať niekam ďaleko k moru a začať žiť jednoduchší život. Ja som o tom odmietala čo i len diskutovať. Deti boli malé a ja som bola vďačná, že mám konečne skutočný vlastný domov. Teraz som však konečne dozrela na zmenu.

Výber nového života v zahraničí

Od snov o Bali ku kostarickej realite

Našou prvou voľbou bolo Bali. Posadnuto sme zbierali informácie, pozerali videá rodín, ktoré sa tam presťahovali, a zároveň sme začali proces predaja nášho domu. Potom sme zistili, že na Bali — a napríklad aj v Thajsku — ako cudzinci v skutočnosti nemôžete vlastniť pôdu; môžete si ju iba prenajať. To nás nakoniec odradilo. Chceli sme vybudovať niečo, čo raz budeme môcť odovzdať našim deťom.

Približne v tom čase sa ku mne cez influencerov začali dostávať informácie o Kostarike. Začali sme krajinu podrobne študovať a čím viac sme sa dozvedeli, tým viac sa nám páčila. Realitný systém, kultúra, jazyk aj náboženstvo nám pripadali pomerne známe. Kostarika je spájaná s jednou zo svetových modrých zón, často sa opisuje ako jedna z najšťastnejších krajín na Zemi, má nádhernú a rozmanitú prírodu a ponúka nielen more — ale oceán.

Zarezervovali sme si teda letenky na polostrov Osa, aby sme zistili, aký z toho budeme mať pocit v skutočnosti. Rado bol nadšený. Ja som mala zmiešané pocity, čiastočne preto, že táto časť krajiny sa v mnohých smeroch ešte len rozvíja. A nezabúdajme: aj na život na dedine som si zvykala ťažko. V hĺbke duše som skôr mestský človek.

Pozreli sme si niekoľko pozemkov, ale naše pocity boli neisté. Nakoniec sme sa rozhodli nič nesiliť a tých pár dní brať ako dovolenku. A ako sa v živote často stáva, vo chvíli, keď sme prestali tlačiť na pílu a nechali veci plynúť, všetko sa zmenilo. Jedno ráno sme sa zobudili a uvedomili si, že existuje jeden konkrétny pozemok, na ktorý ani jeden z nás nevie prestať myslieť. Nevedeli sme si predstaviť, že by patril niekomu inému.

Zavolali sme nášmu agentovi a začali proces jeho kúpy. Ešte počas pobytu v Kostarike sme podpísali splnomocnenie, aby nás náš kontakt mohol zastupovať. Podpísali sme rezervačnú zmluvu, zaplatili rezervačný poplatok a dúfali sme, že sa nám podarí predať dom čo najskôr.

Netušili sme, ako to dopadne, pretože sme ho nepredávali lacno. Rado dom navrhol aj postavil sám a vložil doň len to najlepšie, takže jeho hodnota bola pochopiteľne vysoká. Keďže situácia s hypotékami na Slovensku nebola ani zďaleka ideálna, neboli sme si istí, či si ho bude môcť dovoliť mladá rodina. Nakoniec sa nám ozval veľmi milý starší pár. Od začiatku bolo jasné, že dom naozaj milujú, a to nás zahrialo pri srdci. Pre nás to nikdy nebola iba finančná transakcia. Chceli sme, aby sa dom dostal do rúk ľudí, ktorí ho budú milovať rovnako ako my.

Dom sme predali sami, bez realitnej kancelárie, hoci zmluvu nám pripravil právnik. Mali sme šťastie, že sme našli kupcov, s ktorými sme sa vedeli dohodnúť na podmienkach, ktoré nám umožnili kúpiť pozemok v Kostarike a zároveň zostať v našom dome až do konca letných prázdnin. Po podpísaní zmluvy sme si dohodli stretnutie s kostarickým právnikom a celý proces kúpy prebehol online.

Konečne sme vedeli, že sa to naozaj deje. Kúpili sme letenky na koniec augusta, z Budapešti do San José cez Frankfurt. Zámerne som si vybrala lety operované Lufthansou, pretože pokiaľ ide o prepravu zvierat, patria medzi tie lepšie letecké spoločnosti v Európe. Chcela som tiež iba jeden prestup a chcela som, aby bol v Európe. Moja prvá práca po vysokej škole bola v zákazníckom servise pre Lufthansu, takže z prvej ruky viem, ako komplikované sa veci môžu stať, keď si človek kúpi takzv. codeshare let (letenka vystavená jednou spoločnosťou, ale skutočný prepravca je iná spoločnosť) — najmä pri cestovaní so zvieratami alebo deťmi. Napriek nedávnym správam o štrajkoch Lufthansy verím, že sme sa rozhodli správne.

Predaj domu a záväzné rozhodnutie odísť

Keď sa sen stal skutočnosťou

Po tomto kroku zrazu všetko pôsobilo veľmi skutočne. Začala som premýšľať o všetkom, čo ešte musíme pred odchodom vybaviť.

V tejto chvíli je náš dom už napoly prázdny. Nábytok postupne mizne kus po kuse a všetky naše zimné veci sme buď vyhodili, alebo darovali. V skriniach zostalo už len to, čo používame každý deň. Posledný týždeň plánujeme prakticky už tu nebývať, aby sme mohli dom úplne vyprázdniť a pripraviť ho pre nových majiteľov.

Všetky detaily našich príprav — dokumenty, úradné záležitosti, papierovanie a všetko ostatné — plánujem opísať v samostatnom článku. Stále však mám pretrvávajúci pocit, že nakoniec zabudnem na niečo dôležité, preto sa o poriadne zhrnutie podelím až po našom príchode do Kostariky. Prípravu nepodceňujem a úprimne dúfam, že všetko pôjde hladko.

Zatiaľ stojíme niekde medzi životom, ktorý sme si vybudovali, a životom, ktorý sa práve chystáme začať. Je to desivé, neisté a občas úplne zahlcujúce, ale pod tým všetkým je aj tiché vzrušenie. Neviem presne, čo nás čaká na druhej strane oceánu, ale viem, že tam ideme spolu, s otvorenými srdcami, otvorenou mysľou a nádejou, že táto nová kapitola nás priblíži k životu, o akom sme snívali.