Konečne sme tu: naše prvé dni v Kostarike

Konečne sme tu!!! A s úľavou môžem skonštatovať, že všetko zatiaľ išlo podľa plánu.

Hektické posledné dni doma

Posledné týždne doma boli extrémne hektické a vyčerpávajúce, najmä posledných desať dní. Preto som aj upustila od svojho záväzku, že každú nedeľu zverejním nový článok. Jednoducho sa nedalo. Boli sme v móde „prežiť, zbaliť, vybaviť a nezabudnúť dýchať“.

Po potvrdení termínu, kedy presne odovzdávame kľúče od domu novým majiteľom, som celkom spanikárila. Aj keď som prípravu nepodcenila, vedela som, že je toho ešte strašne veľa, čo treba stihnúť. Deti sme nakoniec poslali k babke — ja si neviem predstaviť, čo by sme robili bez mojej milovanej svokry, nielen teraz, ale vo všeobecnosti. Aspoň si užili pár intenzívnych spoločných chvíľ pred odchodom a my s manželom sme sa mohli naplno venovať upratovaniu a vybavovaniu vecí. Tým, že deti neboli doma, jednu detskú izbu som mohla využiť na balenie kufrov. Prechádzala som izbu po izbe a triedila veci do štyroch kategórií:

1. Zabaliť
2. Darovať
3. Vyhodiť
4. Uložiť dočasne u svokry

Kufre, limity a veľká batožinová úľava

Po tomto kroku som priebežne upratovala izby a balila batožinu. Nakoniec sa ukázalo, že problém ani tak nebol v kapacite kufrov, ale vo váhovom limite leteckých spoločností. Viem, že je hlúposť baliť si knihy, ale bolo mi strašne ľúto nechať doma viacero hodnotných titulov, najmä krásne encyklopédie, ktoré by som mohla využiť aj pri domškoláctve. Boli však veľmi ťažké, takže nateraz som ich dočasne odložila. Všetko však dobre dopadlo a so všetkými piatimi kuframi som sa zmestila do požadovaných 23 kg. Do jednej polovice som balila oblečenie, do druhej učebnice, drobné suveníry a iné veci. Vzali sme si ešte tri príručné kufre a každý mal svoj malý cestovný batoh — ja, samozrejme, kabelku 😊. Ani si neviete predstaviť, ako mi odľahlo, keď mi na letisku prebrali všetku batožinu bez výhrad. A keď ešte každý jeden kus dorazil úspešne (a pes!!!), to už bola úplná úľava.

Úrady, papiere a sľúbené e-booky

Čo sa týka úradov a administratívnych úkonov, bolo toho celkom veľa, ale dalo sa to všetko zvládnuť. Riešili sme školu, úrad práce, zdravotnú poisťovňu, splnomocnenia, no najstresujúcejšie bolo vybaviť všetku dokumentáciu pre psa. V blízkej budúcnosti pre vás pripravím dva e-booky: jeden všeobecný o relokácii a jeden o cestovaní so psom, kde všetky úkony, rady a tipy detailne popíšem.

Odchod z Budapešti a prvý veľký stres s Teddym

Posledné dva dni sme trávili v Rožňave u svokry. Keďže náš let bol 27. 8. ráno z Budapešti a nechceli sme cestovať v noci, odišli sme ešte deň predtým a prespali v apartmáne pri letisku. Odbavenie zabralo pomerne veľa času, keďže sme toho mali naozaj veľa, ale ako som spomínala vyššie, všetko vzali bez výhrad. Nakoniec som ešte utekala o poschodie nižšie zaplatiť poplatok za psa, vrátila sa naspäť k prepážke a odbavila Teddyho. Veľmi sme sa o neho báli a nevedela som, ako bude znášať let. Keď ho vzali od nás preč, celé letisko sa ozývalo jeho štekotom a ja som sa skoro rozplakala. Ešte aj v lietadle, keď sme nastúpili, sme ho počuli. Trénovali sme ho na cestovnú prepravku a samozrejme zvykol byť aj sám doma bez nás, ale na túto situáciu som ho z emočnej stránky nevedela pripraviť. Psovi predsa nevysvetlím, že niekam cestujeme a o niekoľko dlhých hodín sa opäť uvidíme.

Prepravka, výbava a príprava na let so psom

Čo sa týka jeho výbavy, pár mesiacov pred odletom mi prišla správa od leteckej spoločnosti, že kritériá pre prepravku sa sprísnili a otvory už nemôžu byť väčšie ako 25 × 25 mm. Všetky ostatné kritériá naďalej platili. Na základe aktuálnych IATA požiadaviek som si vybrala Ferplast, ku ktorej som dokúpila aj kolieska, ktoré sa dajú veľmi jednoducho odmontovať. Čo sa týka výstelky, na dno som prilepila dve vrstvy tréningových podložiek a na to som položila Vetbed. Tento koberček je vynikajúci: je mäkučký, chráni pred podchladením v lietadle a zároveň má sieťkované gumové dno, ktoré sa nešmýka a prípadné tekutiny okamžite prepúšťa na saciu podložku pod ním.

Dlhý let, deti a šťastné pristátie

Cesta nakoniec prebehla veľmi hladko. Lety nemeškali, štrajky sa nekonali a bolo aj dostatok paliva. Deti zvládli 12-hodinový let z Frankfurtu, kde sme mali prestup, do San José bravúrne. Cestovali sme Lufthansou v ekonomickej triede. Deti pozerali rozprávky, hrali sa na obrazovke a neskôr aj pospali. Ešte pred cestou som im kúpila nastaviteľné detské slúchadlá, ktoré sa nám počas letu veľmi osvedčili — dobre sedeli, dali sa prispôsobiť a deti najviac bavilo, že si ich mohli ozdobiť vymeniteľnými magnetickými diskami a nálepkami podľa seba.

Miesta na nohy bolo dostatok, aj jedla a pitia, takže sa naozaj nemáme na čo sťažovať. Určite túto leteckú spoločnosť odporúčam. Doleteli sme načas, okolo 17:30 miestneho času. Keď sme tu boli s manželom naposledy v marci, pri pasovej kontrole sme čakali dve hodiny; tentokrát sme to mali za sebou asi do 20 minút. Potrebovali sme sa preukázať spiatočnou letenkou a miestom pobytu. Menšie prekvapenie bolo, keď sme za požičanie letiskového vozíka na batožinu museli zaplatiť miestnemu zamestnancovi 30 dolárov — v Kostarike sa dosť často používa americký dolár, od nás však veselo vzal aj 20 EUR. Inde je táto služba zadarmo a samozrejmosťou, ale čo už. Zmierili sme sa s tým, pretože bez vozíka by sme sa nedostali von ani z letiska. Po vyzdvihnutí batožiny som išla pre Teddyho, ktorý bol len tak vyložený na chodbe letiska a v tichosti čakal na svoj osud. Chudák môj, ani som ho nemohla pustiť z klietky, aby sme sa poriadne vítali, lebo od radosti by všetko ocikal a začal by pobehovať po letisku 😊. Bol trošku apatický, ale tešil sa, že sme opäť spolu — a my, samozrejme, tiež.

Na letisku nás vyzdvihol pán, u ktorého sme bývali prvé dva dni, a išli sme sa ubytovať. Tam som konečne mohla pustiť Teddyho do parku, ktorý bol naproti nášmu domu. Až vtedy som videla, že jeho prepravka bola aj po 18 hodinách suchá. Zvládol to krásne a v parku mal dostatok času na pobehovanie a na všetko ostatné, čo potreboval 😊. Cesta bola pre neho náročná, ale mala som v podstate len dve voľby: nechať ho na Slovensku a rozlúčiť sa s ním navždy, alebo ho vystaviť tejto dlhej stresujúcej situácii a dúfať, že sa z toho pozbiera. Od nášho príchodu ubehlo šesť dní a potvrdzujem, že jeho veselá šialená nátura je späť.

Auto vybavené vopred a cesta na Osu

Na druhý deň sme mali dohodnutú schôdzku v advokátskej kancelárii, kde sme podpísali listinu ku kúpe auta a prevzali vozidlo. Pôvodne sme mali v pláne zostať v oblasti San José týždeň, aby sme si našli auto. Avšak v Kostarike nákup prebieha inak než u nás. Je k tomu potrebný právnik, ktorý spíše listinu, a celý proces môže niekedy trvať aj dva týždne. Preto sme využili služby jednej advokátskej kancelárie, ktorá nám na základe zadaných kritérií našla auto, vybavila papiere a kým sme došli, auto už bolo pripravené na vyzdvihnutie. Ušetrilo nám to mnoho času aj starostí.

Na druhý deň ráno sme sa pohli na juh polostrova Osa, kde sa nachádza náš pozemok. Kým náš dom nebude hotový, budeme bývať v priestrannej chate pri mori, na kraji džungle, s obrovskou záhradou. Ako píšem tento článok, bývame tu piaty deň a zatiaľ sme nadšení. Už sme sa pomaly zabývali, zvykáme si na opičky, ktoré nám ráno poskakujú po streche, aj na rôzne iné zvuky miestnej prírody. Vplýva to na nás strašne upokojujúco. Neponáhľame sa nikam, chceme si dať trochu času na aklimatizáciu, zvyknutie si na časový posun a tunajšiu klímu. Všetko zvládame pomerne dobre, až na potničky, ktoré sa objavili na každom — len ja som zatiaľ v poriadku. Ak niekto z vás má dobrý tip, ako sa z toho dostať, budem rada, ak mi dáte vedieť v komentároch.

Náš pozemok a prvé pocity z nového domova

Samozrejme, boli sme sa pozrieť aj na náš pozemok. Deťom sme ukázali, kde bude raz stáť náš nový domov. Je ešte úžasnejší, než sme si ho pamätali. Okrem kokosovníkov a banánovníkov, ktoré sme si minule všimli, sme si pochutnali aj na liči, kakaových bôboch a mandarínkach. Máme tam aj vanilku a mnoho iných ovocných a liečivých rastlín.

Zatiaľ len začiatok

Sme tu ešte len krátko a momentálne sme nadšení, stále v počiatočnej eufórii. Viem, že skôr či neskôr sa stretneme aj s frustráciou, smútkom za domovom a podobne. Práve preto si tieto začiatky chceme vychutnať čo najviac. Kým príde realita so všetkými svojimi výzvami, dovolíme si na chvíľu len tak byť — spolu, v teple, medzi novými zvukmi, vôňami a plánmi, ktoré sa pomaly začínajú meniť na skutočnosť.