Vyrastala som v malom meste na východe Slovenska v „na papieri slušnej“ rodine, v ktorej kriky, hádky, bitky rodičov boli na dennom poriadku. Žili sme v typickom paneláku a nie ray sa stalo, že po ceste domov už z diaľky som počula kričiaci hlas mojej mamy. Nikdy som si nemohla byť istá, na čo prídem domov a málokedy som sa na to tešila. Ten byť mal pre mňa znamenať bezpečie domova, miesto toho veľakrát som sa odtiaľ chcela vypariť, bolo to miesto, ktoré mi spôsobovalo žalúdočné kŕče. Jedného dňa nakoniec si otec nepovedal „A dosť!“ a odsťahoval sa od nás. Neplakala som. Nie preto, že som nebola smutná. Bola som prvorodená dcéra a naučená, že nesmiem plakať, nesmiem zavadzať, nesmiem mať svoje vlastné potreby, ani názory. Potlačovať svoje emócie som sa naučila už vo veľmi mladom veku. Spočiatku prišla úľava. To ticho. Moja večne ukričaná psychicky narušená mama zrazu bola milá, trpezlivá, láskavá. Netrvalo však dlho, a začal iný druh pekla. Rodičia medzi sebou začali bojovať prostredníctvom nás, detí. Na otcovu stranu sa samozrejme pridala aj jeho mama, naša babička. Výsmešky voči mojej mame boli prítomné pri každej povinnej nedeľnej návšteve. Nekontrolovateľný rev a agresia mojej mamy taktiež, pri každom návrate domov: „užili ste si den s „milovaným oteckom“??? Po čase som pochopila, že odvrávanie je nebezpečné, že milovať svojho otca je niečo, čo je lepšie tajiť a jeho meno nespomenúť vôbec. V každej rodine sú deti rozdelené medzi rodičmi. Nehovorí sa o tom nahlas, ale jedno dieťa si stále sadne viac s otcom, druhé s mamou. Môj rodič bol môj otec. Emočne popierať jeho existenciu bolo náročné a traumatické, ale naučila som sa to. Naučila som sa dusiť v sebe hnev, neprejavovať emócie, pretože to znamenalo bezpečie, ktoré som ako dieťa od primárneho rodiča potrebovala. Až neskôr sa ukázalo, že všetok to potláčanie viedlo k zníženej funkcii štítnej žľazy. Keď hrdlo nemôže plakať, prehovoriť, kričať, to dusenie skôr či neskôr sa premení na zápal. Koľko ľudí poznáte s touto diagnózou? Nie sú to náhodou ženy? Milé poddajné ženy, ktoré sa snažia nevyvolať konflikt za každú cenu, ktoré predovšetkým slúžia iným a naučili sa od nikoho nikdy nič nechcieť? Je to na zamyslenie…
Chuť pokoja
Túžila som po slobode, ani som si neuvedomovala ako veľmi. Po maturitách som vycestovala do Anglicka na rok ako au-pair k jednej rozvedenej mamičke, ktorá sama vychovávala svoje dve deti. To bol prvý rok v mojom živote, keď som si uvedomila, aké zvláštne je žiť bez stresu. Aké nezvyčajné je, keď sú ku mne ľudia, s ktorými žijem pod jednou strechou milí. Stalo sa to ešte na začiatku môjho pobytu, že som sa dostala do maléru. Moja hostiteľka pracovala na zmeny a ja som mala väčšinu víkendov voľné, nakoľko deti boli vtedy s ich otcom. Nepochopila som správne, kedy mám byť doma v nedeľu a môj mobil ukradli na jednej párty večer predtým. Malla práve nočnú, otec doviezol deti domov a ja som nebola nikde, pretože som bola vonku s kamarátkami. Keď som prišla domov, otec a deti ma informovali, že ich mama je veľmi nahnevaná. V tú noc som od nervozity takmer vôbec nespala. Očakávala som obrovské vynadanie za moju chybu. Miesto toho bolo ticho. Nič…Išla som sa ospravedlniť. Povedala mi veľmi kľudným tónom, že sa vo mne sklamala a nečakala odomňa, že sa takto zachová. Sľúbila som, že nič podobné sa už opakovať nebude a to bolo všetko. Táto bola moja prvá skúsenosť s takým kľudným a rešpektujúcim riešením chýb. Nemohla som tomu uveriť. Neskôr som si uvedomila, že moje bolesti žalúdka postupne vymizli. Ja za túto oči otvárajúcu skúsenosť budem Alex naveky vďačná.
Opustenie domova kvôli prežitiu
Mama mi dala ultimátum, že kým ma neprijmú na vysokú školu, nemám sa doma ukazovať. Vybrala som si teda školu v zahraničí, aby som svoje rodné mesto navštevovala čo najmenej. Mama bola hrdá, mohla sa chváliť, čo a kde študuje jej dcéra, ja som bola zase kľudná, že s ňou nemusím prežívať stresy každý deň. Samozrejme nesmieme opomenúť, ako bolo moje štúdium pre ňu finančne náročné. Peniaze pre ňu stále znamenali prostriedok kontroly. Akonáhle som nebola slušná poddajná Csilluska, vyhrážala sa, že financie mi budú odopriaté. Keď som si povedala, že bude lepšie po bakalárke to celé zabaliť, aby som jej peňaženku nezaťažovala ďalej, to tiež neprišlo do úvahy. Bola by to predsa jej hanba. S tým by sa nemohla chváliť. Raz „zavtipkovala“, že si vezme pôžičku, zabije sa a ja tú pôžičku budem splácať v rovnakých mesačných sumách, koľko ju stojí moje štúdium. Teraz už viem, že najmúdrejšie by bolo z toho Anglicka sa nikdy nevrátiť a neprijať od nej žiadnu ďalšiu pomoc, ale je ťažké dôjsť k takýmto konklúziám, keď ste nikdy nemali dovolené zozmýšlať samostatne a nejak stále veríte, že je to vaša Mama, ktorá to myslí dobre, a to čo robí, robí z lásky k vám…Vtedy som ešte ani netušila, že vlastný rodič môže byť človek, ktorý musí kŕmiť svoje ego, ktorý musí mať ľudí pod svojou kontrolou, ktorý svoje dieťa nevníma ako samostatnú jednotku, ale predĺženú končatinu seba samého…
Láska, materstvo a vyhorenie
Po štúdiách som zostala v zahraničí a zaprisahala som sa, že na Slovensko za nikdy nevrátim…až kým sa v mojom živote neobjavil znova kamarát z detstva a nezamilovala som sa do neho. Randili sme veľmi krátko. O ruku ma požiadal 10 dní po našom prvom rande, vzal si ma za ženu o tri mesiace na to a začali sme náš spoločný život opäť v mojom rodnom meste. O tri roky na to sa narodil náš prvý syn, v zápätí sme začali stavať náš vysnívaný domov o 40km ďalej a ja som sa mohla opäť vydýchnuť od úľavy, že vznikla aspoň malá zemepisná vzdialenosť medzi mnou a mojou mamou. Náš syn ešte nemal dva roky, keď sa narodili naše dvojičky (chlapec a dievča), a nasadla som na šialený kolotoč. Po troch rokoch rodičovskej “dovolenky” už som sa celkom tešila na návrat do práce. Podarilo sa mi nájsť užasnú prácu z domu v jednej skvelej spoločnosti, za ktorú som bola vďačná každý jediný deň. Práca z domu je praktická, až na to, že nikdy neprepínate medzi rodičovským a pracovným nastavením. Fungujete sústavne v dvoch rolách bez prestávky. Tri deti – prakticky trojčatá – v kombinácii s vyššou pracovnou pozíciou, ktorá vyžaduje viac zodpovednosti je dokonalým receptom na zrútenie sa. Deti v predškolskom veku, ktoré sú často choré doma fungujú na prekvapujúco vysokom energetickom programe. Toto sa nezhoduje s nekonečnými, trendovými online stretnutiami, ktoré sa požadujú v korporátnych organizáciách, najmä ak hovoríme o zamestnancovi, ktorý je perfekcionista – o mne.
Je zrejmé, že niečo treba zmeniť. Chcem byť dobrou mamou. Prítomnou mamou. Nechcem opakovať vzorce výchovy, ktoré som do seba nasala ako dieťa.
Musí nastať zmena
So svojou narcistickou mamou som prerušila kontakty pred dvoma rokmi. Nie je to prvýkrát, že som s ňou prestala komunikovať. Na nátlak okolia a kvôli výčitkám svedomia som sa s ňou však stále udobrila. Bohužiaľ, po udobrení sme sa buď tvárili, ako keby sa nič nestalo, alebo aj keď som sa snažila vysvetliť, v čom je problém, pochopenie, alebo uznanie chýb nikdy neprišlo a ja som zakaždým len ľutovala, že som sa opäť nechala oklamať.
Tentokrát prerušenie kontaktu myslím naozaj vážne a neodvrátiteľne. Uvedomenie si, že konečne rozmýšľam so svojim vlastným hlasom prišlo len pred pár mesiacmi. Moje rozhodnutia sa už nezakladajú na tom, či by ich schvaľovala, či by bola na mňa za ne hrdá, ale na tom, či to naozaj chcem, či to je to najlepšie pre moju rodinu. Toto uvedomenie si je len dôkazom toho, že som konala správne. Konečne som sa vyslobodila.
Nový život na dosah
Vnímajúc pozitívny posun v mojom duševnom zdraví (a negatívny posun v našej zemepisnej oblasti), s manželom sme sa rozhodli presťahovať sa čo najďalej, kde na mňa a našu rodinu moja matka nemôže mať dosah. Niekde, kde môžeme začať nový, jednoduchý život. Preto sme sa rozhodli predať všetok náš majetok, kúpili sme si jeden nádherný pozemok v Kostarike, kam sa o mesiac presťahujeme a postavíme si nový domov.
Po tomto rozhodnutí som podala v práci výpoveď. V mojom korporátnom zamestnaní nepracujem už vyše mesiaca a už pociťujem výhody tejto zmeny. Konečne úprimne chcem tráviť čas so svojimi krásnymi deťmi a manželom. Získala som späť svoju trpezlivosť, ktorou som bola známa kedysi. Smejem sa s nimi, vedieme spolu dlhé debaty a som nesmierne šťastná, že konečne si naozaj užívam rolu matky a manželky.
Verím, že náš nový raj bude miestom, kde dokážeme vychovať šťastné, zdravé deti, ktoré budú vedieť, ktoré sú tie správne hodnoty, ktoré budú vedieť, že nám ako rodičom môžu naprosto dôverovať, a ako dospelí si vďaka tomu vytvoria plnohodnotné vzťahy založené na láske a vzájomnom rešpekte.