Práve sa spustil dážď. Na terase prúdi svieži vzduch a mne je po prvý raz za celý deň o čosi ľahšie. Vedela som, že raz príde aj takýto článok o mojom živote v Kostarike. Nebude dobrodružný ani nadšený. Dnes si potrebujem vyliať srdce.
Keď nadšenie vystrieda medzipriestor
Ubehol náš tretí týždeň v Kostarike a doľahla na mňa menšia depresia. Je zvláštne, že sa mi cnie za domovom, no nie za životom, ktorý sme na Slovensku mali. Akoby sme uviazli medzi dvoma svetmi. Odchod je ešte príliš čerstvý a nový domov stále príliš vzdialený. Verím však, že keď sa konečne začnú stavebné práce, pribudne pohyb, smer aj nové dobrodružstvá.
Najťažšie na tomto medzipriestore je, že sa nedá poriadne uchopiť. Na Slovensku sme mali svoje rutiny, povinnosti aj drobné istoty. Tu je zatiaľ takmer všetko nové. Každá jednoduchá vec si pýta viac pozornosti, trpezlivosti a často aj improvizácie. Človek si až pri takejto zmene uvedomí, koľko energie mu doma šetrili návyky. Zároveň už nechcem žiť starý život. Práve preto sa nemám kam pohodlne vrátiť — ani v hlave.
Teplo, vlhkosť a čakanie na aklimatizáciu
Myslela som si, že budem akčnejšia. Lenže v tomto počasí sa mi naozaj nič nechce. Nejde ani tak o vysoké teploty ako o vlhkosť, ktorá sa akoby každým dňom zvyšuje. Môj krvný tlak pritom úmerne klesá. Už doma som bojovala s chudokrvnosťou a pravidelne beriem bisglycinát železa. Teplo mi však nikdy nerobilo dobre.
Pýtate sa, načo som sem potom šla? Dobrá otázka. 😀 Google vraví, že do pol roka sa plne aklimatizujem. Jeden miestny Tico — tak sa hovorí Kostaričanom — ma zase utešuje, že v tomto počasí trpia aj oni. December vraj bude suchší a oveľa znesiteľnejší. Dovtedy je mojím malým vykúpením popoludňajší lejak. Vzduch sa osvieži, teplota klesne a ja mám zrazu pocit, že sa opäť dokážem nadýchnuť.
Deň preto plánujem podľa počasia viac, než som bola zvyknutá. Ráno sa snažím vybaviť aspoň niečo, kým sa dom a vzduch naplno nerozpália. Okolo obeda už moja produktivita klesá spolu s tlakom. Vtedy mám výčitky, že nerobím dosť, hoci telo mi jasne hovorí, aby som ubrala. Stále sa učím rozlišovať medzi lenivosťou a skutočnou potrebou odpočinku. Nie je to jednoduché, zvlášť keď som bola roky zvyknutá merať dobrý deň podľa toho, koľko vecí som stihla. Taký vedľajší efekt narcistickej výchovy…
Úľavu nám nepridáva ani podnájom. Stavbárčina je tu, minimálne v našej oblasti, ešte v plienkach. Dom s plechovou strechou sa cez deň rozpáli tak, že je vnútri na nevydržanie. V noci sa však našťastie ochladí. Niekedy mi je bez prikrývky dokonca zima. O to viac sa neviem dočkať nášho domu. Rado ho opäť premyslel do detailov a verím, že bude rovnako komfortný ako ten na Slovensku.
Keď si predstavujem náš budúci dom, nejde iba o múry, strechu a pohodlie. Predstavujem si miesto, kde budeme mať každý svoj kút. Miesto, ktoré bude pracovať s miestnym podnebím namiesto toho, aby proti nemu bojovalo. Teším sa na rána, keď otvorím dvere a nebudem mať pocit, že sme stále iba hostia. Možno znie zvláštne viazať toľko nádeje na stavbu, ale pre mňa predstavuje ukotvenie. Dôkaz, že sme sa nielen odsťahovali, ale niekde aj vedome zakorenili.
Pozemok, ktorý ešte stále nie je náš
Keď už sme pri našom novom dome, k frustrácii výrazne prispieva aj pozemok. Ani štyri mesiace po odoslaní platby stále nie je prepísaný na naše meno. Nemyslím si, že ide o podraz. V národnom registri vidím, že sa vec rieši — len slimačím tempom.
Problém je skôr v tom, že poverený právnik a náš kontakt nekonali dosť rýchlo. Po príchode 27. 8. nám tvrdili, že sa už len čaká na prepis. V skutočnosti opravy k námietkam z 30. 6. odovzdali až 8. septembra. Som teda pokojnejšia, pretože si viem overiť, že proces pokračuje. Dôvera v našu spojku však padla. A tak čakáme, kým bude náš raj naozaj náš a budeme môcť podať podklady na stavebné povolenie. Každý ďalší týždeň v podnájme pritom znamená ďalšie zbytočné výdavky.
Introvertka bez priestoru na samotu
Do toho sa ozýva moja introvertná povaha. Potrebujem čas pre seba, ticho a samotu. Tu sme však neustále všetci spolu. Cítim, že som prestimulovaná, a začína na mňa doliehať ponorková choroba.
Samota pre mňa nie je odmietnutím rodiny ani ľudí okolo seba. Je to spôsob, ako si usporiadať myšlienky a znovu načerpať energiu. Keď ju dlho nemám, začnú mi prekážať aj úplné maličkosti: otázky, zvuky, rozhádzané veci či obyčajná prítomnosť ďalšieho človeka v izbe. Potom reagujem ostrejšie, než by som chcela, a vzápätí ma hryzie svedomie. Učím sa preto povedať nahlas, že potrebujem chvíľu pre seba, skôr než sa únava zmení na podráždenosť. Momentálne sa mi taký priestor hľadá ťažko, no aj krátka prechádzka alebo pár minút s knihou dokáže urobiť rozdiel.
Prečo o tom píšem otvorene
V slabších chvíľach podvedome obviňujem manžela: „To kvôli tebe tu musím trpieť.“ Lenže to nie je pravda. Odísť som chcela rovnako ako on. Už som nechcela pracovať v korporáte. Túžila som vzdialiť sa od starého života a začať od nuly. Bola len zhoda okolností, že po zmene túžil aj Rado, hoci z iných dôvodov. Nemám mu teda čo vyčítať.
Možno si niekto pri čítaní povie: „No vidíš, načo si sa tam trepala? Teraz buď frajerka.“ Keby ma to trápilo, asi by som tento text nepísala. Zdieľam ho preto, lebo veľká životná zmena nie je vždy iba hihihi-hahaha. Niekedy je to únava, pochybnosti a čakanie. Vtedy pomáha spomenúť si na cieľ, motiváciu a dôvod, pre ktorý sme sa rozhodli odísť.
O to dôležitejšie je mať pri sebe človeka, ktorý vás pozná a prijíma aj s vašimi náladami. Rado je v ich zvládaní expert. Nezľakne sa ich, vypočuje ma a často mi ukáže, že na mnohé moje obavy už myslel. Silu mi dávajú aj naše deti. O svojom odchode veľmi rozhodovať nemohli, no napriek tomu sa s nami vezú bez veľkého fňukania. Jasné, pravidelne sa pohádajú — ale aspoň mi tým pripomínajú pocit domova. 😀
Spomaliť a znovu sa nadýchnuť
Viem, že toto obdobie je dočasné. Možno sa už budúci týždeň začnú práce na parcele a opäť bude vzrúšo. Nečinnosť ma ubíja, no zároveň ma núti spomaliť. Sedieť. Čítať. Písať. Popíjať miestnu kávu. Možno presne to teraz potrebujem, hoci si to ešte nechcem priznať.
Spomaľovanie však nie je romantická fotografia s kávou v ruke. Niekedy je nepríjemné, pretože v tichu sa ozvú veci, ktoré dokázal pracovný kolotoč spoľahlivo prehlušiť. Otázky, či sme sa rozhodli správne. Aj pochybnosť, či dokážem vytvoriť nový život bez toho, aby som si doň preniesla všetky staré návyky. Možno je práve toto skutočná práca, ktorú teraz robím. Nie je ju vidieť na dome ani v registri, ale odohráva sa vo mne.
Rado je extrovert a nové vzťahy nadväzuje ľahko. Ja sa zoznamujem oveľa ťažšie. Zajtra ideme navštíviť inú rodinu zo Slovenska a úprimne sa mi vôbec nechce. Zároveň viem, že keď konečne vypadnem z domu a stretnem sa s ľuďmi, bude mi lepšie. Svet zasa uvidím o čosi svetlejšie.
A keď mi hlavou prebehne: „Zbalím sa a idem späť na Slovensko,“ skúsim sa uzemniť. Kvôli čomu by som sa vracala? Nechcem späť starú prácu ani prostredie, ktoré ma demotivovalo. Nechcem sa znovu skrývať pred vlastným životom. Neodišli sme preto, že sme čakali ľahšiu cestu. Odišli sme, pretože sme chceli inú.
Neznamená to, že musím byť každý deň vďačná, odvážna a presvedčená o správnosti nášho rozhodnutia. Môžem pochybovať a pritom pokračovať. Môžem mať zlý deň bez toho, aby sa celý náš plán zmenil na chybu. Toto si teraz pripomínam najčastejšie. Nový začiatok nie je jeden veľký hrdinský krok. Je to množstvo malých rozhodnutí zostať, skúsiť to znova a dať neznámemu životu čas, aby sa postupne stal naším.
Takže dnes si dovolím trochu pojojkať. Zajtra sa nadýchnem vlhkého kostarického vzduchu a skúsim znova vykročiť. Ak ste dočítali až sem, ďakujem vám z celého srdca.
Pridaj komentár