Ubehli prvé dva týždne od nášho príletu do Kostariky. Na jednej strane je to krátky čas, na strane druhej mám pocit, akoby sme tu už stihli prežiť celú malú kapitolu. Zvykáme si na život na okraji džungle, na skoré rána, horúčavu a vlhkosť, na domáce vzdelávanie aj na úplne obyčajné veci, ako sú nákupy či varenie v cudzej kuchyni. Každý deň prináša niečo, čo nás prekvapí, pobaví alebo prinúti prehodnotiť naše zaužívané predstavy. Toto sú naše prvé dojmy z nového rodinného rytmu — ešte neusadené, miestami chaotické, ale o to úprimnejšie.
Keď vám po streche tancujú opice
Náš podnájom je vlastne jedna veľká drevená chata na okraji džungle. Nie „pri prírode“ v tom uhladenom dovolenkovom zmysle, ale naozaj pri džungli — so všetkým, čo k nej patrí. Nadránom nás budia netopiere vracajúce sa z nočných potuliek a občas aj revajúce opice, ktoré si z našej strechy urobia tanečný parket. Prvé rána sme pri každom neznámom zvuku spozorneli. Človek predsa len nevie, či sa má nadšene pozerať z okna, alebo radšej zostať pod plachtami. Po dvoch týždňoch už veľkú časť tejto zvukovej kulisy vnímame ako tunajší budík.
Samozrejme, nie všetky návštevy sú rovnako vítané. Jedného dňa sa objavil obrovský pavúk — presne vo chvíli, keď môj večný spasiteľ v podobných situáciách, Rado, odišiel na nákupy. Pol hodiny som ho zmrazená sledovala s papučou v ruke, aby som náhodou nestratila prehľad o tom, kam sa pohol. Keď sa Rado vrátil, preložil pavúka do džbánu a následne na banánovník. Jašteričky nalepené zvonka na oknách už dnes takmer ignorujeme. Pri jednej sme však fascinovane sledovali, ako si ulovila nočného motýľa. Cez deň nám nad hlavami preletujú červené ary, pod nohami sa ponáhľajú stonožky a mravce usilovne odnášajú ústrižky lístkov. Na stromoch sa pravidelne presúvajú opičie rodinky a keď im necháme nakrájané ovocie, prídu celkom blízko. Pre deti je to prírodoveda bez učebnice a pre nás dospelých každodenná pripomienka, že tu nie sme jediní obyvatelia. V tejto domácnosti má džungľa jednoducho stále otvorené dvere.
Deň sa začína skôr, než sme boli zvyknutí
Na počasie si tiež pomaly zvykáme. Väčšinou vstávame medzi piatou a šiestou ráno, keď sú teploty ešte príjemné. Práve vtedy sa snažíme vybaviť fyzicky namáhavejšie úlohy. Neskôr sa presunieme do tieňa pod strechu terasy, kde stále pofukuje prímorský vánok. Keď zapneme aj ventilátory, dá sa tam fungovať celkom príjemne. Náš režim sa tak prirodzene prispôsobuje počasiu: ráno aktivita, cez najväčšie teplo pokojnejšia práca a všetko, čo sa dá robiť posediačky.
Sme v polovici monzúnového obdobia, takže vzduch je ťažší od vlhkosti. Pred príletom som si to predstavovala horšie. Realita je síce lepkavá — doslova — ale nie neznesiteľná. Potešilo ma aj obyčajné zistenie, že šaty vonku pekne schnú. Sušičku síce máme, no nerada ju používam, keď nemusím. Práve takéto maličkosti mi ukazujú, že adaptácia neprebieha jedným veľkým rozhodnutím. Skladá sa zo stoviek drobných momentov, keď si uvedomíme, že niečo, čo bolo pred pár dňami cudzie alebo nepohodlné, je zrazu normálnou súčasťou dňa.
Domáca škola s výhľadom do zelene
Dopoludnia sa učíme s deťmi. Kým si k tomu sadneme, škola doma na Slovensku už má deň za sebou, takže si na EduPage viem pozrieť, čo v daný deň prebrali. Ideme pekne podľa toho a tento systém nám zatiaľ dáva aspoň základnú istotu, že sa nestratíme. Samotné učenie má u každého dieťaťa inú dynamiku. Dcéra je nadšená a najradšej by celú písanku dokončila naraz. Chlapcov treba trochu prehovárať, no keďže nemajú veľmi na výber, napokon spravia všetko, čo majú.
Domškoláctvo v takomto prostredí má aj zvláštny bonus. Keď sa učíme o prírode, stačí sa pozrieť okolo seba. Mravce, jašteričky, motýle, vtáky či opice nie sú obrázky na stránke, ale súčasť nášho dňa. Samozrejme, neznamená to, že deti odrazu s nadšením vítajú každú úlohu. Stále sme normálna rodina a stále sa občas dohadujeme, kto si kedy sadne „do lavice“. Prostredie však prirodzene otvára otázky a témy, ku ktorým by sme sa doma možno vôbec nedostali.
Pred naším domom každý deň prechádza žltý školský autobus, ktorý vozí miestne deti do školy. Dvojčatám sa deti v uniformách veľmi páčia a celkom sa prikláňajú k predstave, že by sme ich časom zapísali do miestnej školy. Starší o tom zatiaľ nechce ani počuť. Rozumiem mu. Dvojčatá majú stále jeden druhého, kým Dávidko by sa ocitol sám medzi cudzími deťmi a navyše v úplne inom prostredí. Zatiaľ sa však ničoho báť nemusí. Kým nemáme vybavenú aspoň prechodnú rezidentúru, zostávame pri domškoláctve — a to môže trvať ešte ďalšie tri roky. Berieme to teda postupne. Nemusíme mať všetky odpovede po dvoch týždňoch a ani ich od seba nechcem vyžadovať.
Od frustrácie pri nákupoch k vlastnému jedálnemu rytmu
Čo sa týka jedla a nákupov, po prvom týždni prišla menšia frustrácia. Čakala som ju, pretože podobné začiatky som zažila aj v iných krajinách, kde som žila. V novom obchode človek nevie, po čom siahnuť, ktoré značky sa oplatia a čím nahradiť veci, ktoré bežne kupoval doma. Chvíľu trvá, kým sa zoznámi s miestnou kuchyňou, prestane automaticky vyhľadávať drahé dovážané potraviny a začne variť z toho, čo je dostupné, čerstvé a bežné pre miestnych.
Postupne si preto zostavujeme jadro jedál, ktoré budeme môcť obmieňať bez toho, aby som pri každom varení objavovala Ameriku. Miestna strava stojí najmä na ryži, čiernej fazuli, vajíčkach, rybách, kuracine a ovocí. Nie je to najrozmanitejšia kuchyňa na svete, no jednotlivé taniere bývajú jednoduché, sýte a zložené z potravín, ktoré telu dodajú všetky potrebné mikro- a makroživiny. Mňa osobne teší, že sa tu na mňa nevalí lepok a kravské mlieko z každej strany, čo prispieva mojej štítnej žľaze. Aj deti si postupne nachádzajú svoje istoty. Nejde to zo dňa na deň, ale už menej porovnávame všetko s tým, čo poznáme, a viac skúšame fungovať s tým, čo máme pred sebou.
Väčšinou si varíme sami, no z času na čas zavítame aj do miestnej sódy — jednoduchej reštaurácie s domácou kuchyňou — a dáme si jedlo dňa. Pre mňa je to príjemný spôsob, ako spoznávať miestne chute bez toho, aby som musela hneď vedieť všetko pripraviť sama. A úprimne, každý deň, keď nemusím riešiť varenie, má u mňa malé bezvýhradné plus.
Kuchyňa, zdravie a moja túžba po kuchárovi
Keď už sme pri varení, dôležitá je pre mňa aj výbava kuchyne. Ako ste sa mohli dočítať v tomto článku, úspešne som sa vyliečila z hypotyreózy a tento stav sa snažím udržiavať aj tým, že si pozorne vyberám materiály, s ktorými pri varení prichádzame do kontaktu. Kuchyňa nášho podnájmu je síce bohato vybavená, väčšina pomôcok je však z plastu či teflónu a hrnce sú dokonca z hliníka. Niekomu by to možno vôbec neprekážalo, no pre mňa je to jedna z vecí, pri ktorých sa cítim lepšie, keď ich môžem mať nastavené po svojom.
Môj manžel sa minulý týždeň vybral do hlavného mesta pozrieť materiály na výstavbu nášho domu, a tak zároveň nakúpil veci, ktoré potrebujeme už teraz a neskôr si ich odnesieme do budúceho obydlia. Hrnce a panvice sme vymenili za nerezové, varešky a krájacie dosky za drevené. Je to praktický nákup, ale zároveň aj malý krok k pocitu, že si tu postupne budujeme niečo vlastné — hoci zatiaľ bývame v podnájme.
Kúpili sme aj Ninja airfryer, s ktorým sa zatiaľ len zoznamujem. Rybka s fazuľovými strukmi dopadla famózne a veľkou výhodou je, že sa v ňom dajú pripraviť štyri pokrmy naraz. Niežeby bol nevyhnutnou súčasťou zdravej kuchyne, ale predstava bezstarostného varenia ma úprimne láka: všetko vložiť dnu, nastaviť čas a teplotu a hotovo. Keby som si raz mohla dovoliť akúkoľvek výpomoc v domácnosti, bol by to kuchár. Varenie ma fakt nebaví. Našťastie Rado varí celkom rád a máme podobné chute, takže mi s touto povinnosťou často pomáha. Som mu za to veľmi vďačná.
Najväčšia zmena je viditeľná na deťoch
A čo deti? Sú to ešte len dva týždne, ale už teraz na nich vidím pozitívny vplyv zmeny prostredia, najmä na najstaršom synovi. Má len osem rokov, no doma sa mi niekedy zdalo, že sa z neho priskoro stáva malý tínedžer. Veľa času trávil pri televízii a počítačových hrách — za čo, samozrejme, nesieme hlavnú zodpovednosť my, rodičia — a okrem lega nemal veľa záujmov. Tu sa v ňom opäť prebúdza dieťa, ktorým stále je. Pozoruje prírodu, veľa sa pýta a rozprávame sa. Inokedy sa celé hodiny hrá s vodou alebo blatom a k súrodencom je oveľa príjemnejší. Sú teraz jedna tlupa. Vymýšľajú si vlastné hry, pozorujú, čo sa deje okolo nich, a ja mám radosť, keď ich vidím opäť takých bezstarostných.
Nechcem po prvých dvoch týždňoch robiť veľké závery. Stále sme len na začiatku a určite prídu aj dni, keď nám bude niečo chýbať, keď nás nové prostredie unaví alebo keď sa veci nebudú vyvíjať podľa našich predstáv. Zatiaľ však vidím, že spomalenie, skoršie rána, viac času vonku a menej zabehnutých možností nám dávajú priestor byť viac spolu. Nie vždy dokonale a už vôbec nie bez chaosu, ale vedomejšie.
Po prvých dvoch týždňoch ešte nevieme, čo všetko nám život v Kostarike prinesie. Vieme len to, že si tu pomaly vytvárame nový rytmus. Učíme sa vstávať so svetlom, prispôsobiť deň počasiu, variť z miestnych surovín, vzdelávať deti po svojom a prijímať fakt, že za oknom sa môže kedykoľvek objaviť jašterička alebo opičia rodinka. Možno práve v tom spočíva najväčšia zmena: nie v tom, že by sme už mali všetko vyriešené, ale v tom, že sa učíme byť zvedaví na to, čo príde. A zatiaľ mám pocit, že táto nová kapitola prospieva celej našej rodine.
Pridaj komentár