Ako som prerušila kontakt so svojou narcistickou mamou

Osobná výpoveď o dlhoročnom narcistickom zneužívaní, hraniciach, pocite viny a rozhodnutí chrániť vlastnú rodinu.

Upozornenie: Tento článok opisuje osobnú skúsenosť s toxickým rodinným vzťahom, psychickým tlakom, ponižovaním a poruchovým vzťahom k jedlu. Ak sa v texte spoznáte, čítajte ho, prosím, v tempe, ktoré je pre vás bezpečné.

Prečo sa o tom píše tak ťažko

Tento článok bude asi jeden z najťažších, aké napíšem. Kto zažil narcistické zneužívanie, vie, že sa opisuje veľmi ťažko. Ku komplexnej traume totiž často dochádza tak nenápadne a jednotlivé udalosti sa navonok zdajú také malicherné, že keď o nich obeť začne hovoriť, sama si pripadá smiešne. Nejde o jednu veľkú dramatickú scénu s búrkou, bleskami a hudbou z hororu. Ide skôr o celkový pocit.

Ten pocit stiahnutého žalúdka, keď na displeji mobilu vidím, že volá alebo píše ona. Ten strach, keď mám super nápad a chcem sa ním pochváliť, ale už dopredu viem, že ho zhodí a pokazí mi z neho radosť. Tá náhla naštvanosť na ľudí, ktorí mi sú najbližší, po rozhovore s ňou. Narcisti totiž neznášajú každého, s kým máte dobrý vzťah. Potrebujú mať svoje obete čo najizolovanejšie, a tak do rozhovorov o týchto ľuďoch nenápadne vpichnú poznámky, ktoré sa tvária ako oprávnené. Preto sa ich tak ľahko chytíme — lebo sa väčšinou zakladajú na kúsku pravdy. Koniec koncov chcela pre mňa len to najlepšie, a kto iný mi povie pravdu, ak nie moja vlastná matka? Nie raz som od nej odchádzala tak, že som bola zrazu nahnevaná na svojho milovaného manžela, úžasnú svokru, ba aj na vlastnú sestru.

Ďalší dôvod, prečo sa o tom píše ťažko, je, že aj po tom všetkom, čím som si s ňou prešla, cítim akúsi povinnosť brániť jej dobré meno. Nechcem ju napádať ani očierňovať. Na druhej strane však viem, že mám právo opísať udalosti, ktoré som zažila. Jednak je to terapeutické pre mňa a zároveň si myslím, že to môže pomôcť aj iným dcéram narcistických mám, aby vedeli, že v tom nie sú samy. Dnes sa už síce o podobných témach hovorí otvorenejšie aj v slovenskom priestore, ale pred mnohými rokmi by som bola za takýto blog nesmierne vďačná.

To, že môj vzťah s ňou bol odjakživa komplikovaný, som už písala v tomto článku. Ako a prečo teda došlo k tomu, že som s ňou úplne prerušila kontakt?

Rozhodnutie, ktoré neprišlo zo dňa na deň

Ubezpečujem vás, že toto rozhodnutie neprišlo zo dňa na deň. Vlastne v tom momente ani nedošlo k ničomu „veľkému“ — čo je mimochodom jeden z mnohých dôvodov, prečo ona dodnes nechápe, čo sa vlastne stalo. Nebol to ani prvý pokus. Kontakt sme prerušili už niekoľkokrát, lenže potom prešiel čas, veci sa mi už nezdali také hrozné, začala som túžiť po „nejakej“ mame, prišli výčitky svedomia, ľútosť a tlak okolia — a nakoniec som sa vždy poddala. Bohužiaľ, veľmi krátko po „udobrení“ som svoje rozhodnutie zakaždým oľutovala. Udobrenie totiž nikdy neprebehlo tak, že by si uvedomila, že aj ona má čo do činenia s tým, aký máme vzťah. Brala to skôr ako pozvánku na pokračovanie zneužívania, bez akéhokoľvek ospravedlnenia. Predsa je mojou mamou, má právo na všetko. Ona je už raz taká, musím ju prijať takú, aká je. Veď pre mňa obetovala tak veľa. Klasika. Zlatý fond rodinnej manipulácie.

Keď sa dieťa stane zodpovedné za rodičovu náladu

Vo vyššie spomenutom článku som písala, že veci sa doma zhoršili po tom, ako od nás odišiel otec a ja som sa namiesto neho stala jej novou obeťou. Zrazu som bola zodpovedná za jej šťastie, náladu aj pokoj v domácnosti. Naučila som sa čítať jej myšlienky, a predvídať, čo treba urobiť, aby bol doma aspoň na chvíľu kľud. V puberte sa človek prirodzene začne búriť a svet vnímať inak, než mu bolo vštepované. U nás však vlastné názory nemali miesto. Naučila som sa teda nemať názor. Dodnes, keď sa ma niekto spýta, čo si o niečom myslím, spanikárim. Nemyslím si, že som hlúpa. Len presadiť si svoje, vyjadriť názor a ešte ho aj ubrániť je v silnom rozpore s tým, čo sa naučil môj nervový systém.

Kým som sa to „naučila“, odtrpela som si svoje. Takmer každú sobotu som bola vyhnaná z domu. Neviem, prečo práve v sobotu, ale asi preto, že v piatok som chodila s kamarátkami von a v sobotu som nepodávala požadovaný výkon pri upratovaní, prípadne som nebola ochotná prezradiť každý jeden detail svojho večera. Ťažko povedať, aký bol skutočný dôvod — pri spätnom čítaní rodinnej logiky by sa zišla veštecká guľa.

Telo, hanba a začiatok nezdravého vzťahu k jedlu

Ako každý láskyplný rodič ma vyhodila z domu, ona totiž takúto k*rvu živiť nebude. Išla som bývať k babičke na asi dva mesiace. V modelingovej súťaži som sa nakoniec dostala do prvej dvadsiatky, ale do prvej desiatky už nie. Vtedy som sa rozhodla, že budem radšej študovať na výške, tam aspoň môžem jesť. A jesť som začala. Za tie dva mesiace vyhnanstva u babky som pribrala toľko, koľko som ešte nikdy predtým nemala. Keď ma mama uvidela po nejakej dobe na ulici, jediné čo mi povedala bolo: „Fuj, ty si tučná!“. Tu bol začiatok môjho nezdravému vzťahu k jedlu a váhe, s čím bojujem dodnes. Veľmi sa na mňa hnevala, že som to celé s modelingom vzdala. Chvíľu totiž mohla byť miestnou celebritou, mohla sa chváliť, akú má krásnu dcéru s nádejou na úspech. A ja som jej to celé pokazila.

Dospelosť, úspechy a komentáre, ktoré vždy zranili

Počas vysokej školy tiež niekoľkokrát došlo k tomu, že so mnou nebola spokojná, odstrihla ma, ale stále sme to nejak napravili. Už som pracovala asi tri roky, keď som sa prvýkrát rozhodla, že pre svoj pokoj a kľud, bude najlepšie, ak s ňou nebudem v kontakte. Bolo totiž úplne jedno, ako som sa snažila, či voči nej, alebo v práci, nikdy som pre ňu nebola dosť dobrá. Buď som jej nevolala dostatočne často, alebo som jej neprejavovala úprimnú lásku a vďaku, alebo som nežila v tom správnom meste v tom správnom partnerstve. Napríklad: bývala som v Brne a bola som slobodná. Svojim kolegom klamala, že žijem so svojim bohatým priateľom v Prahe…

Keď som sa blížila k tridsiatke, vykrikovala mi, že onedlho budem dobrá už len ako milenka ženáča. Týchto komentárov som mala jednoducho dosť. Ja som so svojim životom bola spokojná, ale každú moju radosť, čo nebolo súce na rozkrikovanie po Rožňave, pokazila. Nebavila som sa s ňou asi rok, keď ma v práci povýšili a vycestovala som na svoju prvú pracovnú cestu do Japonska, ako tlmočníčka. Bola som na seba hrdá, mala som z toho radosť a v slabej chvíľke na letisku som jej zavolala. Rozhovor prebehol tak, ako keby sa nikdy nič nestalo. Žiadna zmienka o minulosti, nič. Ako keby sme sa rozprávali predošlý deň…

Svadba, ktorá mala byť aj o mne

O nejaký čas som sa dala dokopy s mojim teraz už manželom a po veľmi krátkej dobe (po desiatich dňoch randenia) ma požiadal o ruku. Jej som zavolala ako prvej s radostnou správou. Dostala som vynadané, že ONA na moju svadbu nie je pripravená, ako sa opovažujem jej to oznámiť cez telefón (bývala som asi 400km ďaleko) a nie som normálna, že sa vraciam domov, kde budem dobrá maximálne ako predavačka (nič proti predavačkám). Keď uvidela moje svadobné šaty, len opovrhovane poznamenala, že vidí, že táto svadba sa bude niesť v znamení jednoduchosti. Zrazu keď po svadbe všetci jej chválili moje šaty, už bola hrdá a celá natešená. To zmieňovať asi ani nemusím, že celá moja svadba bola o nej: 20 min pred svadbou som bola ešte len v spodnom prádle s mokrými vlasmi, lebo som robila jej účes. Počas hostiny ma neustále upozorňovala, že má prázdny pohár, prázdny tanier. S otcom som sa pokúsila zatancovať len RAZ, aj vtedy to prerušila, že DJ hrá jej pesničku, mám ísť tancovať s ňou. Moja jediná starosť bola, aby sa ona cítila dobre, aby sa mala s kým baviť, aby s ňou bolo všetko v poriadku.

Napriek tomu všetkému sme si však svadbu aj s manželom užili a keď ju vymažem z obrazu, bola to skvelá oslava 😀

Keď som konečne pomenovala, čo sa dialo

Predstavte si, aj po presťahovaní do rodného mesta som si našla v tej dobe dobre platenú prácu v Košiciach (nie v supermarkete), kam som dochádzala každý deň. Vstávala som však každý deň o piatej (chodila som ešte pred prácou do fitka) a domov som chodila unavená často až o ôsmej. Z ničoho nič sa u nás objavila, že chce preberať nejakú pre ňu dôležitú vec. Keď som jej povedala, nech sa vráti inokedy, práve som prišla z práce a som veľmi unavená, urazila sa, že už ani na rodinu sa nemôže spoľahnúť a pritom žiada tak málo. Znie to smiešne, ale keď do pohára kvapká dlhšiu dobu, raz pretečie. Tu pretiekol a opäť som s ňou prerušila kontakt. Bola som z toho zúfalá. Vtedy som sa prvýkrát opovážila napísať do Googla (v angličtine, v slovenčine o tom žiadna zmienka v tej dobe nebola): „Nemám rada svoju mamu“. Natrafila som na články o narcistických matkách a konečne všetko do seba začalo zapadať. Pasovali na ňu takmer všetky znaky a mne tak trošku odľahlo, že konečne viem pomenovať to, čo sa dialo, nie len cítiť.

Medzitým som otehotnela (tentokrát bez hanby a naozaj 😊) a lietajúce opičky ma začali tlačiť do vzťahu s ňou. Dlho som odolávala, hovorila som si totiž, že bude lepšie dieťa porodiť do už „vyčisteného“ prostredia. Nakoniec som podľahla. A potom zase a potom zase…a stále som len ľutovala, že som počas tehotenstva neodolala viacej. Nešlo totiž už len o mňa, ale aj o moje deti.

Keď sa z detí stal ďalší nástroj tlaku

Ako babička sa videla, ako pani dokonalá. Chcela sa prezentovať ako tá najlepšia z najlepších, nemá však na to trpezlivosť. Keď sa dozvedela, že môj syn prespal u svokry, hneď chcela aj ona. Keď syn pri zaspávaní plakal takmer hodinu, zúfalo volala, že si po neho máme prísť (bývali sme 40km od nej). Keď môj druhý syn dostal horúčku u nej (predošlý deň ho pokúsala susedova mačka), bola rozčúlená, že v horúcom lete s ním musí chodiť po lekárňach zháňať lieky. Neskôr aj povedala, že k nej máme nosiť len zdravé deti. Jednak nemôže ochorieť, aby nevypadla z práce (zázračne, keď chcela, kľudne si vybrala viac týždňov PNky), a ona teda rozhodne nebude sedieť doma s chorým dieťaťom. Preruší jej to plány.

Stalo sa raz, že som svoje WhatsApp konto mala nastavené na jedno číslo a neprišlo mi upozornenie z toho druhého, kam písala ona, či k nej môžu prísť deti. Miesto toho, aby mi zavolala, napísala mi rozhorčený román o tom, ako proti nej vychovávam deti, zakazujem jej ich, aká som nevďačná sviňa (v tomto bode to už berem ako svoju prezývku) atď, atď. Napriek tomu, že mi poriadne zdvihla tlak, povedala som si, že to nebudem riešiť nejak radikálne. Napísala som jej len, že mi mohla aj zavolať predtým, než sa takto rozpíše. Miesto ospravedlnenie sa (čo by spravil normálny človek) mi napísala, že s ňou komunikujem málo a ona preto nevie, kedy na čom je. Je pravda, že v tej dobe som s ňou snažila obmedziť komunikáciu už len o deťoch. Vravela som si, že aj keď ja ako dcéra s ňou už nechcem mať vzťah, možno ako babička bude dobrá. V žiadnom prípade som ich proti nej nevychovávala, ani kontakt medzi ňou a vnúčatami neobmedzovala. Deti sa však stali prostriedkom môjho ďalšieho zneužívania.

Keď som ju inokedy upozornila na niečo, povedala mi, že som chorá, že na ňu tak citlivo reagujem a mala by som ísť k psychológovi. Čakala som niečo v zmysle: áno, máš pravdu. Prepáč, nemyslela som to tak…no čo už.

Posledná kvapka

Pár týždňov na incident s nedoručenou správou moje deti ochoreli. Ona mala prísť domov (pracuje v zahraničí) práve ten ďalší víkend. Pristihla som sa, že celý týždeň mám zovretý žalúdok kvôli tomu, že deti sú choré, nemôžu k nej ísť a ako jej to mám povedať. Samozrejme, že to nezobrala dobre. Videla to nejak tak, že deti naschvál ochoreli práve teraz…a vtedy som si povedala, že už naozaj dosť. Bolo to pred viac ako dvoma rokmi a som veľmi pevne rozhodnutá, že ju nepotrebujeme v našich životoch.

Život po prerušení kontaktu

Deti sa na ňu nepýtajú vôbec, ja na ňu tiež nemyslím bohvieako často. Môj život je miliónkrát kľudnejší bez nej a nech si myslí každý čo chce, šťastie mojej rodiny, ktorú som si založila pre seba, za to stojí.