Tu v Kostarike sa veci začínajú uberať správnym smerom, ale zatiaľ sa nedeje nič také zásadné, aby si to zaslúžilo celý článok. Naše dobrodružstvá v štýle Pura Vida teda na chvíľu odložím. Namiesto toho je čas ponoriť sa hlbšie do mojej cesty uzdravovania po narcistickom zneužívaní zo strany matky.
Nedávno som si pri umývaní riadu uvedomila, že odkedy sme prišli, na matku takmer vôbec nemyslím. Úprimne, je to blažený pokoj. Písanie o tejto téme ma síce vracia do jej nepríjemného sveta, no zároveň nedáva zmysel zverejniť jeden článok a potom príbeh nechať visieť vo vzduchu. Zdá sa, že aj uzdravovanie má pokračovania.
Prerušenie kontaktu prinieslo pokoj — nie obnovenie továrenských nastavení
V článku o tom, ako som prerušila kontakt so svojou narcistickou matkou, som opísala svoje detstvo aj cestu, ktorá ma priviedla ku konečnému rozhodnutiu prerušiť s ňou kontakt. Toto rozhodnutie prinieslo do môjho života obrovský pokoj, no nevymazalo roky škôd. Zázračne neopravilo vzorce, ktoré som dostala pre manželstvo, rodičovstvo ani rodinný život. Žiaľ, tlačidlo „vymazať programovanie z detstva“ neexistuje.
Môj prvý pokus o terapiu
Keďže som vedela, že toto rozhodnutie je konečné, chcela som urobiť viac než len zablokovať jej číslo a odstrániť ju zo sociálnych sietí. Potrebovala som, aby toto rozhodnutie niečo znamenalo. Vedela som, že by som sa mala porozprávať s odborníkom, no psychológom som nedôverovala. Predpokladala som, že namiesto snahy pochopiť ma vytiahnu obľúbenú spoločenskú vetu: „Ale veď je to tvoja matka.“
Nakoniec som si urobila prieskum a oslovila psychologičku, ktorá bývala ďaleko, preto sme sa dohodli na online stretnutiach. Prvé sedenie bolo „ľahké“: roky krívd a zneužívania sa zo mňa valili von, zatiaľ čo ona počúvala. Najviac som potrebovala uistenie, že mám právo prerušiť kontakt. A to mi dala. Uznala, aké náročné boli moje skúsenosti, a potvrdila, že môžem robiť rozhodnutia, ktoré chránia blaho mojich detí aj moje vlastné.
Neskoršie sedenia mi však pripadali väčšinou zbytočné. Očakávala, že ich budem viesť ja, a jej hlavná otázka znela: Ako sa cítite? Neskutočne ma to frustrovalo. Som introvertka; vymýšľať témy na rozhovor je únavné aj v bežnom živote, nieto ešte s cudzincom pri rozoberaní traumy. Opäť som mala pocit, že zodpovednosť za celý smer rozhovoru leží na mne.
Povedala som jej to, dohodli sme sa, že budeme pokračovať iba „podľa potreby“, a — pozor, spoiler — tú potrebu som už nikdy nepocítila. Táto skúsenosť vo mne znovu prebudila skepsu, a tak som sa rozhodla uzdraviť sama pomocou YouTubu, Instagramu a kopy kníh. Úprimne, niektoré z nich mi naozaj pomohli.
Svojpomocné zdroje, ktoré mi naozaj pomohli
Na YouTube odporúčam Dr. Ramani, ktorej práca mi pomohla pochopiť vzorce spojené s narcistickým správaním. Užitočným zdrojom je aj jej kniha Nie je to tvoja vina. Za podnetnú považujem aj prácu Dr. Gábora Mátého, najmä jeho knihu Mýtus normálnosti, ktorá skúma možné súvislosti medzi traumou, chronickým stresom a zdravím. Dnes tieto myšlienky vnímam ako širší kontext — nie ako jednoduché vysvetlenie či diagnózu akejkoľvek choroby.
Ďalšou knihou, ktorá mi pomohla, bola Unfollowing Mum od Harriet Shearsmith — praktickejší sprievodca s cvičeniami na to, ako sa naučiť byť sama sebe rodičom po vyrastaní s narcistickou matkou. Na Instagrame mám obzvlášť rada profil the. joy.edit a z tých slovenských poviem_ti_to. Ich príspevky vo mne vyvolali niekoľko AHA momentov týkajúcich sa môjho správania a
toho, ako súvisí so spôsobom, akým som vyrastala. Dnes už našťastie existuje množstvo ďalších zdrojov, pretože táto téma už nie je takým tabu ako kedysi. Toto sú jednoducho tie, ktoré pomohli najviac mne — a ktoré stále sledujem.
Keď prerušenie kontaktu ovplyvnilo môj vzťah so sestrou
Medzitým som sa snažila urovnať vzťah so sestrou. Je mojou najlepšou priateľkou a počas dospievania sme boli vo vzťahu k matke vždy na jednej lodi — aj keď bola jedna z nás dočasne obsadená do úlohy zlatého dieťaťa a druhá sa stala obetným baránkom. Raz som matke povedala, že zrejme nedokáže milovať obe deti naraz. Buď jednu vychvaľovala a druhou opovrhovala, alebo si nás pre zmenu prehodila.
Neznášala, aké sme si so sestrou blízke. V najhorších chvíľach sme sa držali za ruky. Nepotrebovali sme ani slová; stačil pohľad. Súrodenci však nevyrastajú v úplne rovnakej rodine, ani s tou istou verziou rodiča. Poradie narodenia, načasovanie, rodinné okolnosti aj osobnosť formujú skúsenosť každého z nich.
Aj širšia rodina vedela, že sestra bola matkinou obľúbenkyňou. Ja som mala problém prejavovať náklonnosť — najmä matke, ktorej som sa bála — zatiaľ čo sestra bola od prírody mojkavá. Vyliezla jej na kolená a povedala jej, že vyzerá ako bábika Barbie. Len si predstavte tú dávku paliva pre narcistické ego. Navyše bola mladšia a rozkošnejšia. Zo mňa sa medzitým už v štyroch rokoch stalo „veľké dievča“. Čokoľvek sestra urobila, kým boli rodičia preč, sa akosi stalo mojou zodpovednosťou, mojím problémom a, samozrejme, mojou vinou.
To však neznamená, že to sestra mala neskôr ľahké. Aj ona si zažila fyzické tresty, ponižovanie a kritiku — ale to je jej príbeh. Vyrovnávala sa s tým inak a mnohé spomienky pochovala tak hlboko, že si na ne už nespomína. Keď sa stala sama matkou, začala tú našu vnímať s väčšou vďačnosťou. Ja som sa vydala opačným smerom, k otázke: Ako môže matka urobiť niečo také vlastnému dieťaťu?
Keď som prerušila kontakt, sestra sa občas stala poslom medzi nami — „lietajúcou opicou“ — a to bolo možno najťažšie. Nechcela som ju stratiť. Mali sme bolestivé hádky, napäté rozhovory aj stretnutia, počas ktorých sme sa snažili hovoriť o čomkoľvek inom než o matke, hoci jej prítomnosť aj tak visela vo vzduchu. Vyžadovalo si to vytrvalosť zo strany sestry, emocionálnu otvorenosť z mojej strany a úsilie od nás oboch, ale myslím, že sme dnes v poriadku. Možno si už nikdy nebudeme také blízke ako kedysi, pretože niektoré témy zostávajú tabu, no nestratili sme sa navzájom.
Chvíľa, keď som si uvedomila, že svojpomoc nestačí
Čo ma teda priviedlo k poznaniu, že prerušenie kontaktu ani svojpomoc nestačia — a že predsa len potrebujem odbornú pomoc?
Stalo sa to, keď bol môj najstarší syn v prvom ročníku a učil sa čítať. Poznal všetky písmená a vedel správne vyhláskovať slovo, no nedokázal hlásky spojiť. Bola som taká frustrovaná, že som naňho začala kričať, pýtajúc sa ho, či je hlúpy.
Bol to môj najhorší moment v úlohe rodiča. Stále sa hanbím, keď o tom píšem. Hneď ako som prestala kričať, zavrela som sa v spálni, vydesená z toho, čo zo mňa vyšlo. Tá scéna bola takmer totožná s jednou z môjho detstva, keď som sa učila písať a moje písmená neboli pre matku nikdy dosť úhľadné.
V tej chvíli som pochopila: prerušenie kontaktu nestačí. Svojpomoc nestačí. Ak chcem vychovať šťastné deti, ktoré sa ma nebudú báť, ani ma nenávidieť, musím prerušiť tento generačný cyklus.
Moja matka mala hrozné detstvo a do istej miery chápem, ako sa z nej stal človek, akým je. O výchove jej matky veľa neviem, no pochybujem, že bola ľahká. Pochopiť zdroj ubližovania však neznamená posúvať ho ďalej. Toto odporné dedičstvo svojim deťom odovzdať nechcem.
Budem robiť chyby. Som si istá, že keď budú tínedžeri, vypočujem si „Nenávidím ťa!“ — pravdepodobne v pôsobivej hlasitosti a s dokonale dramatickým načasovaním. Chcem však zostať človekom, pri ktorom sa budú cítiť v bezpečí.
Nájsť správnu terapeutku a rozhodnúť sa prerušiť generačný cyklus
Na druhý deň som začala hľadať psychologičku v okolí — niekoho, s kým by som sa mohla rozprávať osobne. Mala som šťastie a našla úžasnú terapeutku, ktorej sedenia boli presne tým, čo som potrebovala. O tom, ako terapia prebiehala a čo som sa naučila, napíšem v ďalších článkoch.
Nateraz môžem povedať, že to bola emocionálna horská dráha. Niekedy som sa pýtala, či by nebolo jednoduchšie vôbec nezačať. Čím viac som chápala samu seba — svoje rozhodnutia, minulé vzťahy, manželstvo aj rodičovstvo — a to, do akej miery odrážali príklady, s ktorými som vyrastala, tým väčší hnev som cítila. Myslím si, že hnev bol etapou, ktorou som musela prejsť, nie mojou konečnou stanicou.
Už si nemyslím, že uzdravovanie je úhľadný proces s jasnou cieľovou čiarou. Hnev ma však už nepohlcuje. Prijala som svoju minulosť a zmierila sa s ňou. Lepšie rozumiem sama sebe a vďaka tomu som pokojnejšia. Verím, že som dnes lepším rodičom. A to zostáva mojím zámerom: byť lepšou verziou seba samej, než som bola včera.
Pridaj komentár